Poučenie z príbehu Andreja Hlinku

Slovenská politika bola na začiatku 20. storočia takmer v kóme. Vtedy však prišla zmena zmýšľania a zmena prístupu. Po desaťročiach politickej pasivity a čakania na pomoc od Ruska alebo od Čechov sa na začiatku 20. storočia na Slovensku objavili dvaja politici – Andrej Hlinka a Milan Hodža, ktorí tvrdo pracovali na tom, aby sa slovenský národ politicky presadil vlastnými silami. Nevzdali sa napriek nepriaznivým okolnostiam a perzekúciám zo strany uhorskej vlády.

Andrej Hlinka sa nespoliehal na niekoho iného, silnejšieho, kto nás má zachrániť. Hlinka založil v roku 1905 Slovenskú ľudovú stranu. V roku 1906 získala táto strana 7 poslancov v uhorskom parlamente. Štátna moc Uhorska sa mu za to odmenila stíhaním za údajné poburovanie. Odsedel si takmer tri roky vo väzení, ale nikdy sa svojej vízie slobodného Slovenska nevzdal.

V hospodárskej oblasti sa Hlinka sústredil, rovnako ako Hodža, na zakladanie svojpomocných družstiev. Boli to akési obecné poisťovne, v ktorých si sedliaci vytvárali finančnú rezervu a v prípade živelnej pohromy alebo požiaru si potom vedeli pomôcť. Alebo si spoločne kúpili napríklad sejačku. Jeho politické hnutie tak získalo potrebný sociálny rozmer nevyhnutný pri oslovovaní slovenského voliča.

V máji 1918 vyriekol Hlinka pamätnú vetu, ktorou sa slovenská elita definitívne priklonila k česko-slovenskej orientácii: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ Nádejou na silné postavenie Slovenska v budúcom Česko-Slovensku bola aj Pittsburská dohoda, ktorú podpísal T. G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov 31. mája 1918. Táto dohoda zaručovala Slovákom autonómne postavenie v Česko-Slovensku. Slováci sa od Čechov mali dočkať naplnenia svojho štátoprávneho programu predloženého cisárovi Františkovi Jozefovi v roku 1861. Pittsburská dohoda garantovala Slovákom v Česko-Slovensku vlastný snem, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk.

Po skončení vojny v novembri 1918 však Masaryk s Benešom zmenili pravidlá hry. Pri vyjednávaní vo Versailles nebolo o autonómii pre Slovensko ani reči. Masaryk s Benešom presadzovali čechoslovakizmus a centralizmus. Hlinka mal oprávnený pocit, že Slováci boli podvedení. V auguste 1919 sa preto tajne vybral do Versailles, aby dohodové mocnosti informoval o nelichotivom postavení Slovenska v novovzniknutom Česko-Slovensku. Benešova a Masarykova pozícia však bola vtedy natoľko silná, že Hlinkove názory nikto nebral na vedomie. Po návrate na Slovensko česko-slovenská vláda Hlinku zatkla a internovala ho v Česku. Z väzenia sa dostal iba vďaka poslaneckej imunite, keďže bol vo voľbách v roku 1920 zvolený za poslanca česko-slovenského parlamentu.

Najbližších 18 rokov, až do svojej smrti v lete 1938, stál Hlinka na čele politickej strany, ktorá vyhrala každé parlamentné voľby – s výnimkou tých prvých v roku 1920. Nikdy sa nevzdal svojej vízie autonómie pre Slovensko. Získal pre túto myšlienku postupne príslušníkov mladej slovenskej generácie zo všetkých slovenských relevantných politických strán. Pohreb Andreja Hlinku sa stal dňom zmierenia slovenských politikov. Hlavným rečníkom bol jeho priateľ ale aj dlhoročný súper Milan Hodža, v tom čase predseda česko-slovenskej vlády. Dva mesiace po Hlinkovej smrti bola autonómia pre Slovensko zriadená.

Čo si môžeme vziať z Hlinkovho príbehu ako poučenie pre nás dnes? Keď sa po vzniku 1. ČSR pýtali Ferdiša Jurigu, bývalého poslanca Uhorského snemu, čo si hovorili v dobe, keď sa naša národná otázka vyvíjala politicky nepriaznivo, ten mu odvetil: „Hovorili sme si, že musíme byť tvrdí. Musíme byť takí tvrdí, že ak nás aj zhltnú, nebudú nás vedieť stráviť a zostaneme im ležať v žalúdku.“

Byť „tvrdým sústom“ je asi osudom Slovenska, ak chce v dejinách prežiť. Vždy je totiž pohodlnejšie spoliehať sa na iných. Aj dnes sa väčšina slovenských politikov a elít radšej spolieha, na EÚ, na USA, alebo na Rusko, akoby niečo naozaj robili. Lenže takýto prístup Slovensku nepomáha, tak ako nám to nepomáhalo na konci Uhorska.

Andrej Hlinka bol archetypom slovenského „tvrdosústového“ politika, ktorý sa nikdy a pod žiadnym tlakom politickej reprezentácie nevzdal svojho presvedčenia, ani svojej vízie o politickom a kultúrnom povznesení slovenského národa a Slovenska. V tomto je pre nás veľmi inšpiratívny príbeh Andreja Hlinku aj dnes.

Autor správy, foto a správu publikoval Milan Krajniak on Facebook Zdroj Read More