Pekný odkaz 😘 aj vy trošku poodychujte.

Pekný odkaz 😘 aj vy trošku poodychujte.

Spomalený denníček, časť prvá:

Malé radosti čakacích dní, alebo čo som robila predtým???

V pondelok ma pustili z nemocnice domov, polihujem (resp. sa snažím, lebo samozrejme mám vrtuľu v zadku), premýšľam a v tých nabobtnaných medzipriestoroch medzi jednotlivými zriedkavými udalosťami, ako napríklad kontrola u chirurga či dobrodružný výlet do lekárne, v tých medzipriestoroch zrazu vzniká čas na malé radosti. Na momenty, ktoré v bežnom toku dní ostávali nepovšimnuté. Teda predpokladám. Predpokladám, že sa diali, len ja som ich nevidela, lebo som sa ponáhľala.

Napríklad to, že mi kamoš Ďuro doniesol na raňajky čerstvý burek aj s Ayranom. A ja som sa zrazu cítila ako v Istanbule. Za starých rýchlych dní by som si ho zobrala do ruky a v aute zjedla, zapíjajúc Ayranom za jazdy, s cigou v druhej ruke. V novom časopriestore je strašne veľa času sadnúť si, potešiť sa a vychutnať si jedlá, momenty, ľudí… a zrazu prichádza tá otázka.

Čo som robila predtým?

Čo som robila predtým, ako môj život pohltila neustála mozgová aktivita? Čo som robila predtým, ako boli tie odporné smartfóny a v našich životoch boli jedinečné a posvätné momenty čakania, dumania či čumenia do blba? Čo som robila predtým, ako som sa začala hnať, pričom som si ani len neuvedomovala, že sa ženiem?

Vraveli mi, že sa nesmiem toľko stresovať. „Ale veď mňa to nestresuje!! Mňa to strašne všetko teší!!!“ zvykla som odpovedať.

Áno, cestovka, každý mesiac sprevádzanie mimo EÚ, kapela, koncerty, komponovanie, textovanie, politika, tlačovky, videá, protesty, prejavy, starostlivosť o domácnosť, syna, mačky… veď to je malina!

Jedine že by nie. Jedine že by to bol brutálny balvan, ktorý mi teraz konečne padol na hlavu, lebo som oň odmietala zakopnúť.

Tak tu teraz sedím v lotosovom sede s balvanom na hlave, balansujem ho, nech ma nezagniavi. Snáď schudne. Učím sa oddychovať. Áno, viem, toto som sem písala aj po embólii. Nuž, zase sa učím. Hádam uspejem lepšie, lebo už fakt neviem, aký kaliber by na mňa nabudúce vytiahli, ak sa mi to nepodarí.

A ozaj – dnes došli výsledky, že to nemám v uzlinách. To je veľmi dobrá správa. Ešte stále čakám na výsledky z histológie, na základe ktorých sa určí liečba. A na genetické testy, ktoré určia či aj druhý prsník nepojde het. Posledné týždne napätia… snáď… ale zároveň týždne nádeje. Kým to nie je zlé, je to predsa dobré.

Prezumpcia neviny platí aj na kozy!

PS – jéjdanenky, nemyslíte, že som práve začala písať Fulmayu 3?

Foto: Milan Navrátil Autor správy, foto a správu publikoval SPOLU – občianska demokracia on Facebook Zdroj Read More

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Generated by Feedzy