Nerád to priznávam, ale neviem oddychovať

Nerád to priznávam, ale neviem oddychovať. Idem to však skúsiť.

Bol čas, keď som tým dokonca pohŕdal. Veď predsa kto nerobí, nerastie. A kto nerastie, stojí. Kto stojí, ten padá. Pekne znejúca, ale vo svojej podstate hlúpa myšlienka.

Myslím, že v oddychu mi vždy bránila moja pýcha a chuť ukázať, že ja znesiem viac. Neviem neviem. Hm. Asi starnem. “Pohybliví v nehybnom…”

Akokoľvek, idem to skúsiť. Bude ma tu menej. Či vôbec? To asi nie. Už sa trochu poznám.

Ak sa vám dá, skúste si oddýchnuť aj vy.

Ako povedal môj dobrý priateľ Robo (nie, nie ten): „Súcit sám so sebou je cnosť, nie zlyhanie.“ A napokon ešte jedna veta, ktorá mi znie v hlave už roky a dáva mi nádej pri poslednom zúčtovaní: „Milosrdenstvo chcem, nie obetu.“

Neviem, či mi to pôjde. Ale skúsim.

A prečo Vám to píšem? Lebo v mojom okolí a aj tu na soc. sieťach je toľko dobrých a múdrych ľudí, ktorí idú na 200%, ktorí potlačia seba kvôli iným, kvôli rodine, kvôli krajine, kvôli… Mám k Vám obrovský rešpekt, aj keď o tom veľa nehovoríme. Skúste teda drahí moji myslieť na seba, trochu, lebo najprv sme ľudia, potom všetko iné…

Odpustite tú trochu sentimentu, viem nie je to tu zvykom v každodennom virvare spoločenského diania.

Akokoľvek, všetkým zo srdca prajem pekné dni. Tam, kde ste. Tam, kde žijete.
Vidíme sa 🙋🏼‍♂️

Autor správy, foto a správu publikoval Juraj Šeliga – Za ľudí on Facebook Zdroj Read More