Matúš Šutaj Eštok

Matúš Šutaj Eštok

POKOJNÝ BOJOVNÍK, KTORÝ DAL POLITIKE ĽUDSKOSŤ

Pri mene Alexandra Dubčeka necítim len povinnú úctu k štátnikovi. Cítim rešpekt k človeku, ktorý dokázal v najťažších časoch spojiť odvahu s ľudskosťou.

Možno nebol dokonalý, ale ani sa na to nehral. No mal niečo, čo dnešnej politike často chýba. Mal srdce, ktoré nebolo z ľadu a chrbtovú kosť, ktorá nevychádzala z prieskumov. Mal prirodzený dar spájať ľudí, nie ich deliť. Hovoriť jazykom, ktorému rozumel robotník, učiteľ, roľník aj intelektuál. A najmä vedel niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia tak, aby ani vtedy, keď prehrával, nestratil svoju tvár.

Alexander Dubček symbolizoval nádej, že politika môže byť aj civilná a slušná. Že moc nebude len nástrojom pomsty, ale priestorom pre odvahu a správne skutky. Že aj malý štát môže mať veľký hlas, ak ho vedie človek s charakterom.

Zároveň nikdy nezabudol, odkiaľ pochádza. Narodil sa v tom istom dome, kde prišiel na svet aj Ľudovít Štúr. Zvláštna, ale veľavravná súhra našich dejín. Možno aj preto mal v sebe prirodzenú hrdosť na Slovensko, na jeho dejiny a na bežných ľudí. Jeho vlastenectvo nebolo teatrálne, ale pokojné a pevné, postavené na presvedčení, že Slovensko si zaslúži dôstojné miesto vo svete.

A hoci dnes žijeme v inej dobe a čelíme iným problémom, osobnosť Alexandra Dubčeka nám pripomína, že politika má hodnotu len vtedy, keď slúži ľuďom, nie keď ľudí používa ako nástroj pre ciele úzkej skupiny.

Pre mňa osobne je Dubček pripomienkou toho, že slušnosť nie je slabosť a odvaha nie je krik. A že každý politik, ktorý dnes berie štát vážne, by mal niesť aspoň kúsok z jeho schopnosti spájať a upokojovať, nie dráždiť a rozdeľovať.

Aj po 104 rokoch pre mňa zostáva Alexander Dubček svedectvom, že dejiny krajiny sa dajú ovplyvniť aj pokojnou silou a že pevný vzťah k vlastnej krajine môže byť pokojný a pritom nezlomný.

Česť jeho pamiatke. Autor správy, foto a správu publikoval HLAS – sociálna demokracia on Facebook Zdroj Read More