Photos from Milan Krajniak’s post

ZÁPAD, KTORÝ ŽIJE 1.
NAD WASHINGTONOM SA BLÝSKA, HROMY DIVO BIJÚ

Kvôli búrkam nad našimi hlavami trčíme už 6 hodín na Dullesom letisku vo Washingtone. Čakáme na odlet do Salt Lake City. 90 percent letov už zrušili, nám ešte na tabuli bliká nádej v oranžovej farbe “delayed”. V tomto čase sme už vlastne mali zaspávať na hoteli v SLC – ak by náš let práve piatykrát neodložili.

S Andreou sme na začiatku našej druhej výpravy na „divoký“ Západ. Pred rokom sme prešli viac ako 8-tisíc kilometrov cez Colorado, Nebrasku, Wyoming, Montanu, Idaho, Utah, Nevadu a Arizonu. Hľadal som odpoveď na otázku: Dá sa aj zo Slovenska urobiť úspešný „horský štát“? Ľuďom v štátoch okolo Skalnatých hôr sa totiž v poslednom čase darí ekonomicky lepšie ako Kalifornii, New Yorku či celej Európskej únii – a pritom veria v Boha, chránia si slobodu, žijú bezpečne a svojím tradičným spôsobom života.

Chcem, aby aj bolo Slovensko úspešným štátom, kde sa dobre žije. Ale na rozdiel od Roberta Fica nevidím inšpiráciu v Rusku, Číne ani Uzbekistane. A na rozdiel od slovenských progresívcov ju nehľadám ani v ekonomicky a bezpečnostne upadajúcej západnej Európe. Inšpiráciu pre Slovensko vidím na tom Západe, ktorý stále žije, rastie a ide dopredu.

V Montane, Wyomingu, Idahu, Nevade či Utahu som videl minulé leto na vlastné oči niečo, čo sa mi veľmi páči. Že sa dá žiť moderne, nehanbiť sa ani za Boha, ani za národ, ani za vlastnú civilizáciu, a pritom chrániť slobodu a svoje tradičné hodnoty. Že hrdosť nie je múzejný exponát. A že národ žijúci v horách, bez mora a s veľa medveďmi, môže byť úspešný. Slovensko má hory, rieky, aj tých medveďov. Chýba nám len to, čo majú ľudia na americkom Západe v hlavách a v srdciach – hrdosť, odhodlanie presadiť sa a rásť. Idem to znovu preskúmať zblízka a budem vám o tom postupne rozprávať.

Prečo sa ľudia z Kalifornie sťahujú do Montany, Nevady, Idaho alebo Utahu? Prečo sú Utah a Idaho najrýchlejšie rastúce štáty USA za posledných desať rokov? Čím sa vieme aj my Slováci inšpirovať a využiť to ako nástroj ekonomického boomu Slovenska? Dožijeme sa toho, že sa ľudia zo západnej Európy budú chcieť sťahovať za lepším životom na Slovensko?

Áno, preto som tu. Lebo verím, že Slovensko a Stredná Európa môžu byť úspešné a príťažlivé podobne, ako americké „horské štáty“. Chcem prísť na to, ako to urobili oni a ako to môžeme urobiť na Slovensku. A potom vás chcem pre túto svoju predstavu nadchnúť a získať.

Lenže, zatiaľ stále trčíme vo Washingtone. Prišla nám SMS s ďalším odkladom nášho letu do SLC. Stiahli sme si appku, podľa ktorej je lietadlo, ktorým máme odletieť z Washingtonu, stále na letisku v Hartforde. Let odtiaľ trvá hodinu a pol, potom servisná prestávka… Ak bude vôbec môcť priletieť do Washingtonu.

Vtedy som si spomenul na heslo, ktoré majú ľudia na americkom Západe nalepené na autách: Boh, zbrane a odvaha. Chceš sa inšpirovať od kovbojov? Tak buď odvážny a zariskuj.

Pozrel som sa na informačnú tabuľu a našiel som posledný nezrušený a neodložený let, ktorý mal odletieť na západ: Las Vegas. Nebolo to v pláne, ale … ideme! Otočil som sa na Andreu: „Bude to dobrodružstvo!“ Ak ju stretnete, opýtajte sa jej, čo znamenal ten výraz v jej tvári. Ja som to vtedy celkom prečítať nevedel a opýtať som sa nechcel. Človek sa nemá pýtať, keď nevie, akú dostane odpoveď 

Prebookovali sme letenky, obetovali sme hotel v Salt Lake City a do odletu sa Andrei podarilo v požičovni Alamo prebookovať aj vyzdvihnutie auta zo Salt Lake na Las Vegas. Pristáli sme hodinu po polnoci miestneho času a o pol tretej sme vyrážali na sever. V tom čase sme nespali už 30 hodín a čakala nás vyše 7-hodinová nočná cesta do Reno.

Teda, bola by 7-hodinová, ak by sme sa nerozhodli premeniť krízu na príležitosť. V Reno nám stačí byť až večer a cestou je niekoľko zaujímavostí, ktoré by bolo škoda nenavštíviť. Jednou z nich je Národný park Death Valley – Údolie smrti. A presne tam z Vegas mierime.

Je to púšť, je tam hrozne teplo a je to pod hladinou mora. Ak začneme našu druhú výpravu po americkom Západe práve tam, v Údolí smrti, potom to už môže byť iba lepšie, potom to už bude iba príjemnejšie a úroveň bude stúpať 

Poslednú hodinu pred príchodom do Death Valley sme nestretli ani jedno auto. Signál zmizol už dávno a s ním zmizla aj navigácia. V púšti sme iba my, kojoty, púštne veveričky a štrkáče. Ale na rozdiel od nás, všetky zvieratá spia, alebo ich iba nevidíme. Ako spieva Richard Muller, bola tam iba „Tma, tma, tma, tma a ticho.“

O piatej nadránom klesáme pod hladinu mora. Nespíme už viac ako 33 hodín, ale začína sa brieždiť. Pred šiestou zastavujeme uprostred dlhej roviny uprostred Death Valley a čakáme na východ slnka. Spievame chvály, žalmy a desať minút po šiestej to prichádza. Presnejšie vychádza😁

Vďaka Hospodin, bolo to nádherné.

Autor správy, foto a správu publikoval Milan Krajniak on Facebook Zdroj Read More