Milí priatelia,

Milí priatelia,
Dnes chcem napísať niečo osobnejšie a chcem vás všetkých povzbudiť, pretože počasie vôbec nepraje námestiam. Ale tak to bolo vždy, vždy to bolo ťažké, vždy bolo treba niečo v sebe prekonať pre väčšiu vec.

Pamätám sa, ako počas hlbokého komunizmus nebola takmer žiadna nádej na zmenu. Rodičia sa stretávali v malej disidentskej skupine, kde si vymieňali knižky, texty, modlili sa spoločne, hoci svetlo bolo v nedohľadne. Mamu vyhodili zo školy, kde robila ekonómku, pretože ma prihásila na náboženstvo. Boli sme jediné dve deti z celej školy. Pre mojich rodičov to bolo malé gesto odporu voči obrovskému valcu totality. Súdružka učiteľka ma vtedy postavila pred triedu a namiesto hodiny vlastivedy ma pred triedou vysmievala, že len hlúpi a neznalí ľudia si myslia, že niečo ako Boh existuje a či sa neplánujem odhlásiť z náboženstva a tak dookola celú hodinu. Bola som na seba veľmi hrdá, že ani raz sa mi neskotúľala po líci slza a podľa slov súdružky, ktoré napísala do žiackej knižky, som vraj drzo papuľovala. Tak veľmi im vadila jedna obyčajná hodina náboženstva za týždeň. Z otcovej strany sme mali v rodine rehoľné sestry – misionárky, čo už samo osebe bol akt proti režimu. Súrodenci nemohli ísť študovať čo chceli, lebo sme nemali dobrý kádrový profil.

A potom prišiel ten zázrak. Keď nikto nedúfal, zrazu sa množstvo kresťanov postavilo komunistickému režimu na sviečkovej manifestácii. Sestra tam bola s kočíkom a malým bábom, režim do manifestujúcich pálil vodnými delami v zime. Napriek tomu mnohí prišli a som im vďačná.

✌️A o pár mesiacov prišiel 17. november. To svetlo, na ktoré všetci čakali, no nedúfali, že sa ho dožijú. Pokojná, nástojčivá, vytrvalá vlna, ktorá zmietla komunizmus v priebehu niekoľkých dní. S rodičmi sme boli spolu na zhromaždeniach, život sa radikálne zmenil. Vďaka novembru som mohla ísť študovať na bilingválne francúzske lýceum, mohla som slobodne odísť do zahraničia študovať na Sorbonne, Cambridge, (nie, nie som bábkoherečka, ako rozprávajú pohrobkovia komunistov), mohla som ísť pracovať s manželom do zahraničia, mohli sme v eufórii precestovať celý svet, pretože sme boli slobodní.

Preto, že ľudia v novembri 89 sa nebáli postaviť sa obrovskej presile. S holými rukami, s kľúčami, s nebojácnym srdcom.

✌️Príďte, aj keď bude pršať a bude zima. Zmena je vždy o ľuďoch, ktorí vedia obetovať kúsok seba, aby zmenili svet.

Ďakujem, vidíme sa v Žiline!

Autor správy, foto a správu publikoval Veronika Remišová on Facebook Zdroj Read More