PREČO VLASTNE DUCHOŇ STÁLE ŽIJE?

PREČO VLASTNE DUCHOŇ STÁLE ŽIJE?

Včera sme si boli pozrieť Duchoňa. Je to zaujímavý fenomén. Z úplného zabudnutia zrazu dvadsať rokov po smrti ožil, keď Kuly naspieval “V slovenských dolinách”.
A žije dodnes.

Ukázalo sa, že v tých šlágroch s jednoduchými textami ozvučených Duchoňovým zvonivým hlasom, je čosi viac, ako len klišé socialistických sedemdesiatych rokov. Je tam radosť, energia, niekedy dokonca hrdosť.

No a presne to “o čosi viac” v tom filme nebolo. Preblesklo to von iba v scéne z Cannes, kde Duchoň spieva “v dolinách”. A v záverečnej scéne, kde spieva “Mám ťa rád.”

Nie je to zlý film. Stojí za pozretie. Pekne vykresľuje “showbiznis” Husákovej doby aj Duchoňov tragický príbeh. Jeho slabosti sú zobrazené zrozumiteľne. Len mi tam chýbala odpoveď na otázku, v čom bola tá Duchoňova veľkosť, v čom spočíval ten fenomén.

My Slováci vieme zobrazovať svoje nedostatky, chyby, slabosti, v tom sme majstri. Ale akosi nevieme s rovnakou vášňou ukazovať to, v čom sme dobrí, zaujímaví, veľkí.

Možno je Duchoňov fenomén dôkazom toho, že sa nechceme len navzájom hejtovať, zhadzovať a ponižovať. Že chceme viac. Chceme cítiť na Slovensku aj radosť a energiu. Tak ako ju vedel dávať napriek tej dobe Duchoň. Možno preto Duchoň stále žije.

Depresívnych frustrovaných frflošov máme okolo seba dosť. Stojí za to skúsiť byť pre druhých aspoň niekedy trochu Duchoňom.

Autor správy, foto a správu publikoval Milan Krajniak on Facebook Zdroj Read More